“Quiet quitting” je problém zle nastavených firiem. Nejde len o výstrelok mileniálov. A to ani v marketingu a e-commerce

Quiet quitting is an application of work-to-rule, in which employees work within defined work hours and engage solely in activities within those hours. The philosophy of quiet quitting, despite the name, is not necessarily connected to quitting a job outright, but rather doing exactly what the job requires. Proponents of quiet quitting also refer to it as acting your wage.

Zdroj: Wikipedia

V reklamných agentúrach sa robí, “dokedy treba”

Sám som pred rokmi pôsobil v pár reklamných agentúrach. Všade boli ľudia, ktorí makali od rána do noci. Prečo? Lebo väčšinou chceli, alebo proste nevedeli povedať “dosť”. A taký bol štandard, pre všetkých.

Ja, ako srdcom podnikateľ, som tomu nerozumel. Dávali tomu všetko. Dávali cudzej firme, cudziemu človeku a cudziemu majiteľovi svoj pot, slzy a aj voľný čas. Ale na výplatnej páske sa to, samozrejme, odzrkadlilo málokedy. Je to ale pre kariéru úplne potrebné? Chce byť každý superstar? Potrebujete vo firme ľudí, čo poznajú len prácu?

Bez práce nie sú koláče. Čo ak ale niekomu stačí rožok s medom?

Na Dognete som robil, a robím, od nevidím do nevidím. Hrotil som. Ale je to moja firma, moje rozhodnutie a môj hendikep, keď poriadne nemám iné koníčky, ako sedieť za kompom. 

Prečo to ale čakať od kolegov? Jedna vec je, aby kolega (zamestnanec) robil, čo sa od neho čaká. A robil to dobre. Ale druhá vec je doslova žmýkať ľudí s ospravedlnením, že ak chcú niečo dosiahnuť, musia tomu dať život. 

Môj názor, po skoro 10 rokoch reálneho podnikania, je, že nie každý chce byť riaditeľ. Nie každý chce viesť ľudí a nie každý chce fluktuovať dovtedy, kým nebude marketingový riaditeľ korporátu. A preto je ten kolega zlý? Nie, nie je. 

Hľadajte kolegov, ktorí robia maximum počas pracovnej doby

Samozrejme, váš kolega by mal mať rád svoju prácu. Nemal by do nej chodiť s plačom a Xanaxom vo vrecku. Samozrejmé je to, že ak niekedy treba, otvorí si počítač večer, cez víkend, alebo vtedy, keď sa mu jednoducho chce. Ale “naviac” nemá byť štandardom, ani metrikou spokojnosti s výkonom. Hlavne, čo sa týka časového fondu.

Prax a aj sami kolegovia mi jasne ukázali, že na to, aby boli dobrí, nemusia sedieť v office do ôsmej večer a ani riešiť emaily na dovolenke. Ak musia, je to chyba zamestnávateľa, firmy, procesov a šéfa. 

Každý kolega má 160 hodín mesačne, ktoré sa majú maximálne využiť. Ak sa niečo absolútne pos*rie, alebo sa na niečo dôležité čaká, tak by mal urobiť výnimku a dať tomu to magické “naviac”. Ale určite by to nemalo byť štandardom a nikto by s tým nemal počítať.

A chcete vôbec takých “non-life-erov”? Ktorí len makajú a nič iné nerobia? Krátkodobo? Určite! Dlhodobo? Asi ťažko? Však takíto ľudia zhoria ako fakľa po pár mesiacoch, niekedy rokoch. Konečne sa zaučí a vie dať svojej práci pridanú hodnotu a … skončí. Ten bájny work-life balance prispieva kvalite firmy a služby.

Namiesto času očakávajte srdiečko

Dôležité je skôr to, aby dával každý vo firme veciam, ktoré robí, pridanú hodnotu. Aby mu záležalo na firme. Aby robil “ako na svojom”. Ale treba si uvedomiť, že nerobia na svojom. Nie, proste nerobia 🙂 Nech máte akékoľvek cool kancle, posilku a pivo po práci … nerobia na svojom.

Správne nastavená firma má dávať zamestnancovi istotu toho, že všetko, čo má stihnúť, tak aj reálne stihne. A s kvalitou, akú firma očakáva. 

Kolegovia musia stihnúť dodať výkon počas pracovnej doby. Kto má ambíciu robiť viac, nech robí, ale nemá to byť automatické. A kto robí chyby a nedodáva, čo by mal? Jednoducho vyhodiť 🙂 

Nemáme tu socializmus, aby niekto musel zamestnávať toho, čo si chce robotu odsedieť. Ktorého to vlastne ani nebaví a chodí si do práce jedine, a výlučne, pre výplatu. Či sú takíto kolegovia vo firme akceptovaní, je na šéfoch.

A vyhovárať sa, že dnes sú mladí takí a onakí? No a? Vždy boli tí lepší a tí horší. Je na šéfoch a majiteľoch, aby si vybrali, s kým budú robiť. Že sa vám to nechce robiť? Tak nepodnikajte! Choďte sa zamestnať do inej firmy a hľadajte tam hranicu, kedy si vás nechajú a kedy vás vyhodia. 

Dôležitý je výberový proces

Ja sa pri hiringu držím niekoľkých pravidiel. Hoci viem, že sa mi ľahko mudruje, keď mám firmu s 20 ľuďmi, ale predsa len. 

1. Na pohovoroch hovorím pravdu, nič len pravdu a tú najhoršiu pravdu. Ak to človek rozdýcha, naozaj to chce robiť.
2. Úprimne hovorím to, že nemáme problém niekoho vyhodiť. Teda, že človek u nás bude buď do dôchodku, alebo ani mesiac. 
3. Prízvukujem “no hard feelings”, ale proste je to tak. Ak to nebude fungovať, bude lepšie pre všetkých sa čím skôr rozlúčiť. 
4. Prízvukujem, že sme “mladý dynamický kolektív”, sme kamoši … ale proste makáme. Pracovný čas je nutné využiť na maximum. Som náročný, ale férový šéf. 
5. Opisujem to, že objem práce je jasne definovaný kolegami, nie len šéfom. Validuje sa niekoľkokrát do roka. Ak to niekto nezvláda a ostatní áno, tak … 
6. Dávam im robiť profesionálne testy TCC, ktoré čo-to odhalia.
7. Robia aj testovacie zadanie. Tam im hovorím, že ak sa nedohodneme, dostanú knižky zdarma, a ak sa dohodneme, dostanú 100€ k prvej výplate. Je to tam myslím viac fér.

Kto nie je pripravený robiť 8 hodín to, za čo je platený a reálne tomu nedáva pridanú hodnotu, tak u nás neostane. Je vecou šéfa, procesov a firmy, aby v nej neboli ľudia, čo len čakajú, kedy pôjdu domov.

Šéfe, quiet quitting je váš problém, nielen ľudí

Nie je to nový duševný stav a ani nóvum posledných rokov. V post-socialistických krajinách to bol dokonca štandard. Stále bude existovať skupina ľudí, čo si to “chcú odsedieť” a ísť domov. A je len na šéfoch, aby takých ľudí vo firme nemali.

Nehádžme do jedného vreca výkonných a zodpovedných ľudí, čo chodia do práce na 8 hodín, s tými, čo do práce prídu na 8 hodín “čakať a skrývať sa”. Dbajme na to, aby sme mali tých správnych ľudí na 8 hodín denne.